Hlavní strana » Rozhovory » V. Klaus exkluzívne pre HN aj…

V. Klaus exkluzívne pre HN aj o imidži a možnostiach centrálnych bánk

Rozhovory, 14. 11. 2002

Agentúra Standard α Poors znížila Českej republike rating. Prekvapilo vás to?

Dôvodom bola rozpočtová nedisciplinovanosť a problémy stability štátnych financií Českej republiky. Táto agentúra by bola absolútne nekvalifikovaná, keby si to nevšimla a neurobila nejaký krok.

Akú rolu zohráva v rozpočtovej politike českej vlády fakt, že má pomerne nízky štátny dlh v porovnaní s ostatnými krajinami V4 aj v porovnaní s niektorými členskými krajinami EÚ?

Veľkosť štátneho dlhu je historická veličina a porovnávať podľa nej štáty nemá veľký zmysel. Štátny dlh Českej republiky je výsledkom mnohých faktorov vrátane toho, že nás mimoriadne nezadlžili komunistické vlády na rozdiel od Poľska alebo Maďarska. Z ekonomického hľadiska je oveľa podstatnejšia ako stavová veličina štátny dlh, toková veličina bežný rozpočtový deficit. Ak sa pán premiér Špidla chytá veľkosti štátneho dlhu a akoby zabúda na veľkosť rozpočtového deficitu, je to falošná karta.

Slovenská vláda má v programe urobiť do roku 2006 opatrenia na vstup do Európskej menovej únie. Čo vy na to?

Je to nerozumná vec. Myslím, že miera integrácie slovenskej ekonomiky a miera plnosti jej členstva v únii nebude v roku 2006 v žiadnom prípade taká vysoká, aby mohol vzniknúť akýkoľvek efekt z účasti v menovej únii. Ak má slovenská vláda a centrálna banka pocit, že je v situácii Argentíny v roku 1991 alebo Bulharska v rokoch 1997 alebo 1998, to znamená, že je nesvojprávna, že nie je schopná vyrovnať sa svojou racionálnou menovou politikou s infláciou alebo vonkajšou nerovnováhou, potom môže vstúpiť do menovej únie. Ale mali by to interpretovať tak, že sa vzdávajú práva na akúkoľvek vlastnú politiku. Ak však slovenská vláda a centrálna banka majú pocit, že sú schopné robiť racionálnu politiku, tak by to bola úplná hlúposť.

Ako si vysvetľujete, že v Českej republike aj na Slovensku vychádzajú návrhy na skorý vstup do menovej únie práve z prostredia centrálnych bánk?

Vôbec to nechápem. Mám len jedno racionálne vysvetlenie, že je to len ich pomýlenosť. Navyše nechápem, čo to je za výhodu z egoistického hľadiska národnej centrálnej banky, ktorá v tom momente prestane de facto existovať. U nás je, pokiaľ viem, nositeľom tejto myšlienky pán viceguvernér ČNB Oldřich Dědek. Ak má náhodou pocit, že sa stane zástupcom Českej republiky v Európskej centrálnej banke vo Frankfurte, tak by som mu rozumel. Ale ak mu toto nehrozí, potom predsa musí vedieť, že po vstupe do menovej únie sa stane Česká národná banka úplne irelevantnou inštitúciou. Bude z nej viac-menej výskumný ústav, kde možno za slušné platy - podobné platom v centrálnych bankách rôznych európskych krajín - budú sedieť desiatky, skôr stovky úradníkov, ktorí sa budú hrať na analytických pracovníkov bez akejkoľvek zodpovednosti. Ak to bude niekomu vyhovovať, tak ja mu to prajem, ale význam tejto inštitúcie v tom momente zmizne.

V poslednom roku sa extrémne znížili úrokové sadzby centrálnych bánk a nastala extrémna depresia na svetových akciových trhoch. Je to podľa vás súčasť normálneho hospodárskeho cyklu, alebo mimoriadny jav, ktorý si vyžaduje zásah politikov a nové medzinárodné regulačné inštitúcie? Hovorí sa, že ide o najväčší prepad akciových indexov po druhej svetovej vojne.

Ja nesúhlasím s názorom, že došlo až k takému dramatickému poklesu úrokových sadzieb. Samozrejme, že každý, kto chce obhajovať svoje dobré bydlo v centrálnych bankách celého sveta, musí vytvárať dojem, že oni sú tí manipulátori ľudstva, že oni sú tou najdôležitejšou inštitúciou, aby všetci napäto čakali, ako dopadne každé rokovanie bankovej rady. To im vytvára aureolu nadpozemských bytostí, ktorú im nezaslúžene vytvorilo nadpriemerne úspešné desaťročie

ekonomiky 90. rokov. Ukazuje sa, že centrálne banky nie sú schopné vylúčiť existenciu hospodárskej recesie a zvlášť nie sú schopné eliminovať kolísanie hospodárskej cyklu ani pád či pokles po ére investíciami ťahanej konjunktúry. Sto rokov existencie moderných centrálnych bánk potvrdilo, že vedia bojovať s infláciou. Ale aureola, ktorú okolo seba vytvárajú, že vedia aj niečo iné s reálnou ekonomikou, je mystifikácia a omyl. Ony akurát vedia ekonomiku viac pribrzdiť, ako by bolo treba. To by sme si mali všetci uvedomiť a aj gloriola Alana Greenspana by mala dostať správnu veľkosť.

Absolútna úroková sadzba je pre mňa nezaujímavou veličinou, ktorá o ekonomike a menovej politike nič nehovorí. Zaujímavá je len relácia nominálnej úrokovej miery s reálnym výnosom kapitálu v krajine. Ich porovnanie vypovedá o tom, či je menová politika expanzívna alebo defenzívna. Ak je reálny kapitálový výnos nižší ako nominálna úroková miera, nie je menová politika expanzívna bez ohľadu na razantnosť zníženia nominálnej úrokovej miery. Dnes sa centrálne banky búšia do pŕs, že znižujú úrokové miery, základná otázka však je, či ich znižujú dostatočne a včas.

S istým časovým odstupom po ODS si aj niektoré slovenské politické strany osvojili myšlienku rovnej dane. V krajinách, kde bola v rôznych modifikáciách zavedená, sa ozývajú hlasy, že nie je výhodná pre malých podnikateľov, pretože jej zavedenie je sprevádzané aj zrušením alebo podstatným zúžením rôznych odpočítateľných položiek.

Rovná daň sa primárne týka príjmov jednotlivcov, fyzických osôb, nie podnikov. Podniky a korporácie, teda právnické osoby, predsa už teraz majú rovnú daň, pretože na rozdiel od fyzických osôb nemajú dane odstupňované podľa veľkosti, obratu alebo zisku. Rovnako je to v prípade jednotlivcov, fyzických osôb, kde sú už prvky rovnej dane vo forme povinných platieb za zdravotné a sociálne poistenie, ktoré tiež nemajú daňovú progresivitu.

Rôzne odpočítateľné a pripočítateľné položky sú úplne iná kapitola. Každá z nich je pre mňa zlo, s ktorým som sa vždy, porážaný pri hlasovaní, zmieroval so škrípaním zubov - či už ako predseda vlády alebo ako predseda a poslanec českého parlamentu. Všetky tieto položky by mali byť zrušené a o to by mala byť znížená celková daň. To je racionálny a múdry systém, ktorý, samozrejme, budú nenávidieť všetci lobisti - tu za poľnohospodárov, tam za malé pivovary, ekológov a tisíc ďalších vecí. Bolo by oveľa lepšie, keby bol daňový systém prehľadný a zrozumiteľný. Ak je u vás 25-percentná daň z príjmu právnických osôb, tak ja by som odhadol, že efektívna daň, ktorú skutočne odvedú po odpočítaní všetkých úľav, je nižšia o tretinu. No a to je mystifikácia z informačného hľadiska voči zvyšku sveta aj vytváranie nerovných podmienok na podnikanie doma. My sme navrhovali, aby zostala jediná odpočítateľná položka, ktorá by sa uplatňovala do určitej výšky pri najslabších príjmoch fyzických osôb formou nulovej sadzby dane. Vzájomnou súhrou stanovenia tejto odpočítateľnej položky a sadzby rovnej dane sa dá dosiahnuť rôzny stupeň sociálne ostrých alebo silných daňových systémov. Na jednej strane je extrém s nulovou odpočítateľnou položkou a jedinou miernou daňovou sadzbou, ktorý môžete nazvať sociálne krutým, kým druhý extrém - s veľkou odpočítateľnou položkou a vysokou sadzbou rovnej dane - by bol zasa špidlovský.

ODS bola úspešná v nedávnych senátnych aj komunálnych voľbách. Veľké percento hlasov v týchto voľbách však získali nezávislí kandidáti. Na Slovensku sa objavuje podobný prvok - experti rôznych mimovládnych organizácií nezávislí od politických strán získavajú významné funkcie vo vládnej exekutíve a majú priamy vplyv na formovanie politiky vládnej koalície. Je to začiatok nepolitickej politiky, ktorú v minulosti propagoval aj český prezident Václav Havel?

Odlíšme dve veci. Jednou je podľa mňa nešťastný všeobecný trend k rastu podielu tzv. nezávislých od politických strán, ktorý sa presadzuje nielen u nás, druhou sú konkrétne výsledky českých komunálnych volieb. Ja si myslím, že v nich k žiadnemu mimoriadnemu prílevu nezávislých kandidátov nedošlo. Je to skôr výsledok toho, že v mnohých menších obciach a mestách nie sú politické strany prakticky zastúpené. Vo výsledkoch hlasovania však veľkú zmenu nevidím. Občiansko-demokratická strana dostala teraz v komunálnych voľbách zhruba rovnaké percento ako v parlamentných voľbách, ktoré boli v lete tohto roku. A keďže v komunálnych voľbách ani zďaleka nekandidovala vo všetkých obciach, tak v absolútnom zmysle slova dostala viac hlasov ako v parlamentných voľbách. Bojím sa však trendu rastúceho podielu nezávislých politikov, súvisiaceho s ľavičiarskou ideológiou, ktorá sa snaží tváriť ako nejaká stredová ideológia.

Na Slovensku majú niektoré vplyvné mimovládne organizácie pravicové názory. Konkrétne aj tie, z ktorých vyšli súčasný štátny tajomník ministerstva práce a sociálnych vecí a poradcovia ministra práce a sociálnych vecí pre dôchodkovú reformu.

Ak má minister práce slušné zázemie nejakého think-tanku, ktorý racionálne a v tomto zmysle nepoliticky uvažuje o dôchodkovej reforme, tak je to dobre.

Aké kritériá by mala spĺňať úspešná dôchodková reforma v stredoeurópskej krajine, ktorá kandiduje do Európskej únie, ak by mala jej vláda brať do úvahy všetky v únii existujúce sociálne obmedzenia?

Tých obmedzení je veľa a pri rešpektovaní všetkých nemožno uskutočniť žiadnu reformu. Musel by tu zostať status quo s nejakými kozmetickými úpravami a problém by ďalej rástol. Ale z hľadiska potreby, bez ohľadu na politické, sociálne alebo medzinárodnopolitické obmedzenia, je trend úplne jasný. Individualizácia a dekolektivizácia dôchodkového systému, opustenie myšlienky dôchodkového poistenia a prikročenie k myšlienke dôchodkové sporenia, zavedenie individuálnych penzijných účtov pri existencii nejakého minimálneho, štátom garantovaného dôchodku, založeného na princípe podobnom dnešnému, ale na oveľa nižšej úrovni, ktorá by mala bližšie k minimu životných nákladov alebo minimálnej mzde. Tento štátom garantovaný minimálny dôchodok by neobsahoval prvok zásluhovosti. Bol by paušálny pre každého, kto z akýchkoľvek dôvodov neuspeje pri vytvorení základných záruk svojho života v starobe. Všetko ostatné by malo byť založené na princípe zásluhovosti. Žiadny systém dôchodkového zabezpečenia nevyrieši zmenu demografickej dynamiky. To, že bude menej ľudí v produktívnom veku na viac ľudí v predproduktívnom a poproduktívnom veku, je konštanta našich životov. Treba diskutovať o tom, nakoľko môže pri riešení tohto problému pomôcť nejaký veľmi prísny subdôchodkový systém a nakoľko to bude vyžadovať zmeny v širšom kontexte.

Máte na mysli neskorší vek odchodu do dôchodku?

Nie je ani najmenší dôvod, aby človek okolo šesťdesiatky odchádzal z pracovného procesu. Ale myslím tým aj to, že si bude treba zvyknúť na oveľa menej výhodný pomer medzi príjmom z pracovnej činnosti a dôchodkovým príjmom v porovnaní s ich pomerom v unikátnej fáze druhej polovice dvadsiateho storočia. To bola výnimka v histórii ľudstva.

Kto by mal garantovať záväzky nového systému individuálnych dôchodkových účtov - štát, alebo garančný fond, do ktorého by prispievali všetky penzijné fondy pre prípad straty platobnej schopnosti niektorého z nich?

Toto sú pre mňa druhoradé otázky, ktoré by ma začali zaujímať až v momente, keby som mal hoci tú najmenšiu nádej, že penzijná reforma uskutočňovaná v tomto smere je na porade dňa. Pokiaľ tú istotu nemám, a ja ju v Českej republike nemám, tak sa mi zdá prílišným luxusom zaoberať sa tým.

Platí to aj o spôsobe kontroly a regulácie týchto penzijných fondov?

Skúsenosť z mnohých krajín, v ktorých existujú penzijné fondy, je, že pri prílišných obmedzeniach ich investičných aktivít sú tieto fondy tak málo produktívne, že strácajú schopnosť plniť sľuby, ktoré dali svojim klientom. Neviem, či tvorcovia návrhov týchto reforiem dobre vedia a dostatočne nahlas hovoria, že akákoľvek zmena dôchodkového systému bude počas nie krátkeho obdobia nákladnejšia ako žitie v zložito udržiavanom súčasnom dôchodkovom systéme. To nie je argument za neuskutočnenie reformy, ale považujem za povinnosť varovať všetkých, ktorí veľmi lákavými slovami hovoria, že po prechode na nový systém nastane raj. Náklady spojené s paralelným udržiavaním starého systému budú trvať desaťročia, kým sa tento systém definitívne vynuluje. Obviňujem lobistov za individuálne penzijné fondy, v Českej republike by som ich mohol konkrétne menovať a v Slovenskej republike asi tiež sú, keď o tejto stránke reformy nehovoria. Týmto ľuďom nejde o reformu dôchodkového systému, ide im len a len o zisk toho či onoho finančného zoskupenia, ktoré sa chce na reforme priživiť. Nemám im to za zlé, o tom je kapitalizmus a trh, ale musia byť aj iné hlasy, ktoré vedia reformu zasadiť do širšieho kontextu.

Myslíte si, že prvky čilskej dôchodkovej reformy možno aplikovať v stredoeurópskej krajine bez ohľadu na odlišný charakter ekonomík a sociálneho systému oboch krajín?

Čilská reforma bola historickým prelomom a ukázala správnu cestu. Josého Pineru poznám osobne, neraz sme spolu vystupovali s týmito témami na rôznych medzinárodných konferenciách. Ale aj čilská reforma potrebuje analýzu, zhodnotenie úspechov a neúspechov. Maľovať ju jednofarebne by bol veľký omyl. Už som hovoril o probléme fiškálnych nákladov tejto reformy aj o probléme výnosnosti individuálnych penzijných fondov, zošnurovaných rôznymi podmienkami. Je tu aj tretí problém, ktorý je veľmi odlišný v Čile v porovnaní s Českou alebo so Slovenskou republikou. V oboch našich krajinách je riskantné to, že akákoľvek dôchodková reforma musí zahŕňať všetkých občanov. V Čile je veľký sektor neformálnej ekonomiky, množstvo ľudí tam žije úplne mimo industriálnej či hospodársky vyspelej spoločnosť. Reforma tam bola uskutočnená len s relatívne malým výsekom občanov, čo je omnoho ľahšie, ako keď má obsiahnuť celú spoločnosť.

Alica Ďurianová, HN, Bratislava, 12.11.2002